8. jún 2020
10 minút povzbudivého čítania
Jana Pavlíková, ochranárka, občianska aktivistka, sprievodkyňa, dobrovoľníčka OZ Slatinka a iných ekologických organizácií, mama
Čo máš rada?
Veľmi dlhé prechádzky, vyhraté kauzy a otázky o fungovaní vesmíru, ktoré mi klade 4 ročný Jonáš.
Čo ťa v živote neteší?
Stretnutia s arogantnými ľuďmi a dopady zmeny klímy.
Vieme o tebe, že robíš toho veľmi veľa. Ktoré z tvojich mnohých aktivít dávajú pre teba najväčší zmysel? Ako dlho sa im venuješ?
Toto je asi najťažšia otázka akú som kedy dostala. Mení sa to v závislosti od toho, ako úspešne sa veci vyvýjajú. Niekedy sa mi zdá, že väčší zmysel má pracovať na dobrých regulatívoch pre územný plán, alebo hľadať medzery v procese povoľovania nejakej strašnej plánovanej stavby, ktorú sa nakoniec podarí zastaviť. A niekedy sa mi zdá, že zmysel má porozprávať sa s dieťaťom, ktorému doma chýba bezpečné zázemie a kúpiť mu topánky.
Primárne som ekologička – ochranárka. Robím konzultácie pri kolíziách stavbárov s chránenými živočíchmi (vtákmi a netopiermi), dlho som sa venovala ochrane drevín a zelene, pomáhala som miestnym obyvateľom v procesoch povoľovania malých vodných elektrární a podobných projektov, ktoré by znamenali zničenie prírodných spoločenstiev alebo zhoršenie životného prostredia. Pri tom si človek uvedomí aké dôležité je poznať rôzne zákony. Tie sa ale u nás často menia , takže treba vedieť aj to, ako vstúpiť do tohto procesu zmien zákonov a strategických dokumentov.
“Nie všetky aktivity sa podaria, ale človek sa vždy niečo naučí. Zmyslom života by malo byť to, že sa učíme, a robíme všetko, čo vieme, v prospech toho, čo považujeme za správne.”
Na lokálnej úrovni to zas znamená sledovať územné plány, ktoré tvoria rámec toho, ako sa mesto alebo obec rozvíja. Teší ma, keď sa tieto veci naučia miestni ľudia a ja ich môžem v procese sprevádzať a pomáhať. Na druhej strane je to ale často beh na dlhé trate, ktorý trvá aj niekoľko rokov a v konečnom dôsledku výsledok práce je to, že sa niečo nestane – takže to vôbec nie je vidieť. Potom sa mi ale stane to, že vezmem rodinu na výlet a vidím napríklad ovocný sad, ktorý sa pred takmer 10timi rokmi podarilo zachrániť pred vyrúbaním a pri pohľade na stovky kvitnúcich čerešní si poviem, že to asi malo zmysel.
Je to šľachetná misia. Dá sa tým však uživiť? 🙂
Čiastočne 🙂
Z dobrovoľníctva sa samozrejme vyžiť nedá, ale často je to práve tá časť skladačky, ktorá človeku robí radosť. Od skončenia školy sa pohybujem najmä v prostredí neziskoviek, kde finančná stránka nie je práve tou motivačnou. Do istej miery mi prináša príjem asi polovica aktivít ktoré robím. Tá druhá je charita, ale zatiaľ sa to dalo poskladať tak, aby sme prežili. Ale bol to aj dôvod, prečo som začala so sprevádzaním. Je to sezónny príjem a zároveň veľmi zaujímavá práca, ktorá ma núti rozmýšľať, plánovať a hľadať odpovede na nečakané otázky. Príjemným bonusom sú stretnutia so zaujímavými ľuďmi.
Pre nás si okrem iného zosobnením toho, že proti neprávosti nastolenej z pozície moci sa oplatí bojovať, len je potrebné poznať tie správne zbrane. O čo presne ide v projekte Slatinka? Aké zbrane ste použili tu?
Všetky legálne :). Od účastí vo všetkých povoľovacích konaniach, kde sme konzultovali s naozaj špičkovými právnikmi, cez ovplyvňovanie nastavenia čerpania eurofondov, presviedčanie politikov ale aj podporu miestnych ľudí, bez ktorých by už dedinka dnes nebola živým miestom, čistenia verejných priestranstiev a napríklad po prevádzkovanie verejného osvetlenia.
“Ľudia na všetkých úrovniach začínajú rozumieť tomu, že sa ku krajine potrebujeme správať citlivejšie a s väčším rešpektom, inak sa nám to vypomstí.”
Slatinka je dedina, kde je už viac ako 60 rokov plánovaná priehrada. Paradoxne, vďaka tomu zostala rieka aj celé údolie zakonzervované a nedotknuté inými ľudskými aktivitami a zostali tu zachované cenné prírodné spoločenstvá. Pre obyvateľov dedinky je to však veľmi smutný príbeh. Väčšina z nich prišla o svoj majetok a predali svoje domy štátu za veľmi nízke sumy začiatkom 90-tych rokov pod hrozbou vyvlastnenia. Tí, ktorí tam zostali, platia štátu nájom, a často je to tak, že už za prenájom vlastných domov zaplatili dvakrát toľko peňazí ako pôvodne dostali od štátu.
Pred pár týždňami sa konečne objavili správy, že podľa programového vyhlásenia vlády sa priehrada stavať nebude. Ja osobne ale zatiaľ neprepadám optimizmu. Čakáme na zastavenie územného konania a ďalšie kroky, ktoré s tým súvisia.
Na akých ďalších pozitívnych zmenách pracuješ práve teraz?
Teraz napríklad chystáme v obci nový územný plán. (Som členkou komisie výstavby a životného prostredia.) Teším sa, aké veci sa nám možno podarí dostať do tohto dokumentu a prípadne aj zrealizovať. Ľudia na všetkých úrovniach začínajú rozumieť tomu, že sa ku krajine potrebujeme správať citlivejšie a s väčším rešpektom, inak sa nám to vypomstí. Je to priestor na to aby sme sa zamysleli nad novými možnosťami hospodárenia s dažďovou vodou, mobilitou a podobne.
Aká je odozva okolia na tvoj aktivizmus?
To sa nedá jednoznačne povedať. V závislosti od toho, na ktorej strane stojí človek, ktorý to hodnotí :).
Žiješ na Podpoľaní. Aký je život v tomto regióne? Nevyľudňujú sa tu dediny, nesťahujú sa mladí do okolitých miest, alebo do Bratislavy? Ty si si sem priviedla partnera z Nemecka. Čo máš na živote v Zvolenskej Slatine najradšej?
Tu v Podpoľadní sa už dediny nevyľudňujú, skôr naopak. Ľudia sa sem vracajú, alebo prichádzajú noví usadlíci aj keď je pravda, že mladí ľudia často odchádzajú za zaujímavejšími príležitosťami. Máme to šťastie, že sa mnoho šikovných mladých po štúdiách vrátilo a rozhodli sa žiť a tvoriť práve tu s rešpektom k tomuto kraju. Vo Zvolenskej Slatine, kde žijem napríklad „moji skautíci“ organizujú festival GUČA a prinášajú pomerne kvalitnú kultúru aj do tohto kraja. Trošku ma mrzí, že mestečká v okolí často za kultúru považujú najmä folklórne festivaly, prípadne dedinské ochotnícke divadlá.
My sme sa rozhodli žiť tu, pretože tu máme starkú, čo je pre mňa mimoriadne dôležitá osoba. Ešte sme to ale celkom neuzavreli. Je jedno miesto, o ktorom uvažujeme že by sme sa tam v budúcnosti presťahovali, ak príde vhodná príležitosť. Je to národný park v strede Nemecka, kde majú fantastický program na návrat rysov do voľnej prírody, veľké bez zásahové zóny. Viem si predstaviť tam žiť, aj keď pre mňa je pocit domova spojený práve s výhľadom na Poľanu a jabloňami, ktoré v záhrade zasadil môj starký.
Aké sú pre teba neobjavené poklady Podpoľania? Kam by si vzala footouristov?
Poľana je špecifická tým, že je pre turistov zatiaľ neobjavená. Možno je to chýbajúcou infraštruktúrou. Človek musí doslova hľadať dobré ubytovanie, pokiaľ nechce ísť úplne komerčnou cestou. Špecifické sú Hriňovské lazy, ktoré boli začlenené do biosférickej rezervácie UNESCO vďaka tomu, že tu stále nepretržite na období komunizmu fungujú malí súkromní roľníci. Tvoria tak naozaj špecifický krajinný ráz s terasovitými políčkami, mozaikovito kosenými lúkami čo je absolútne v kontraste v obrovskými plochami veľkofarmárov. Doma so štvorročným synom teraz často debatujeme o geomorfológii :). Poľana je naozaj zachovalá sopečná kaldera, kde sa dajú čítať prírodné procesy. V severnom Podpoľaní malo svoju históriu napríklad aj baníctvo. Je tu niekoľko krásnych skalných útvarov ako Kaľamárka, Jánošíkova skala a pod. A samozrejme sú to hlboké lesy vo vrcholovej časti – rezervácia Zadná poľana.
“Potrebujeme sa stretávať s komplikáciami, aby sme mohli oceniť to dobré a pekné, čo život so sebou prináša, hoci niekedy nás bolia straty a nespravodlivosti, ktoré zažívame.”
Pre mňa má osobitný pôvab autentické ľudové umenie, ktoré ľudia už často nevidia pre štylizovaný folklór, ktorý je omnoho populárnejší. Mám veľmi rada zvuk fujary, ktorá pôvodne bola nástrojom, ktorý pochádzal zo Zvolenskej župy, čo je práve tento kraj. Hrávali na nich najmä pastieri na horských lúkach (Poľana = horská lúka)
Čomu sa aktuálne venuješ a aké sú tvoje plány na leto?
Tak ako všetci, aj u nás doma sme sa utiahli do záhrady, aj keď chodíme na výlety do okolia veľa času strávime doma. Tým, že máme časť rodiny za hranicami, zvykli sme cestovať autom cez Česko a Nemecko, spali sme vždy v inom národnom parku. To mi tento rok chýba. Chystám sa viac objavovať Novohrad a chceli by sme ísť na východ do Polonín. Uvedomila som si viac, ako sú pre mňa dôležití moji blízki a chcem s nimi tráviť viac času.
Aká je tvoja predstava ideálneho sveta?
Neexistuje.
Naozaj, myslím, že je dôležité prijať svet taký, aký je, so všetkými dobrými aj zlými vecami. Potrebujeme sa stretávať s komplikáciami, aby sme mohli oceniť to dobré a pekné, čo život so sebou prináša, hoci niekedy nás bolia straty a nespravodlivosti, ktoré zažívame. Keby sme napríklad nevideli vyrúbané lesy napríklad v Nízkych tatrách, nevedeli by sme si naplno uvedomiť akú veľkú cenu majú tie nedotknuté na Poľane alebo v Poloninách. Veľmi by som si priala aby sme napríklad na Slovensku dokázali plniť záväzky v oblasti dosahovania dobrého stavu vôd, alebo kvality ovzdušia. Zdá sa mi, že sa spoločnosť postupne scivilizuje voči témam súvisiacim so životným prostredím a to je asi dobre, aj keď to ide veľmi pomaly.
Ako bude podľa teba vyzerať svet po COVID-19?
Na začiatku nosenia rúšok mi bolo smutno z toho, že ľudia sa prestali zdraviť, dokonca sa vyhýbali očnému kontaktu. Potom nás v správach nás dojímali dobrovoľníci, ktorí doma šili rúška, alebo pomáhali s doručovaním nákupov seniorom. Stali sme sa zodpovednejšími a poslušnejšími. Pre mňa osobne je zarážajúce ako málo informácií sa k ľuďom dostáva napríklad v súvislosti s utečeneckou krízou a opatreniami na hraniciach Európy. Podľa mňa je to tak trochu tým, že nás to v období strachu o vlastné zdravie prestalo zaujímať.
“Priala by som si, aby sme sa ako spoločnosť postavili rovnako zodpovedne ešte väčšej kríze, ktorej ľudstvo bude musieť v blízkej budúcnosti čeliť, a tou je zmena klímy.”
Tu by sme ale mali byť solitárni nielen so seniormi v susedstve, ale aj s ľuďmi v rôznych častiach sveta, ktorí žijú na hranici chudoby. Málokto si uvedomuje, že taká samozrejmosť, ako je pre nás umývanie rúk, je niektorých krajinách nepredstaviteľným luxusom. Voda, ktorá nám za 20 sekúnd odtečie do kanalizácie, kým si priadne umyjeme ruky, je pre niektorých ľudí prídelom pitnej vody na celý deň.
Chcela by som byť optimistka. Dúfam, že nebudeme ozdravovať ekonomiku na úkor ochrany prírody a životného prostredia.
——-
Čítali ste článok s Jankou Pavlíkovou.
Tento článok bol publikovaný v rámci série Humans of Footour. Naše potulky svetom a životom nám priniesli mnoho príbehov a aj nových, unikátnych pohľadov na svet a ľudí okolo nás. My sa už po svete ale netúlame, poslušne sedíme doma a pritom budujeme naše kapacity. Pracujeme na tom, aby sme všetci mohli cestovať zodpovednejšie a zanechávali za sebou iba pozitívnu stopu.
Tešíme sa na naše spoločné úlety – keď to už bude bezpečné, dovtedy sa s vami chceme podeliť o príbehy ľudí z domova i spoza hraníc Slovenska, a s nimi aj o kúsok ich sveta. Príbehy ľudí, ktorí sú nášmu srdcu i filozofii blízki, ktorí sú footouristami bez toho, aby o tom vedeli. Ktorí sa zaujímajú, hľadajú príčiny, pomáhajú, robia tento svet lepším a inšpirujú k zmene aj iných. Pre viac info o našich budúcich úletoch klikni sem.
Ešte stále nám môžete darovať 2% daní, ako na to?