Humans of Footour: Igor

19.5.2020

15 minút inšpiratívneho čítania

Čomu sa presne venuješ a ako dlho?

Venujem sa tomu, čo sa suchopárne odborne nazýva „inklúzia marginalizovaných rómskych komunít“. Dnes je to už zhruba 10 rokov. Momentálne sa na mimovládnej úrovni zameriavam viacej na oblasť bývania a zamestnávania v regióne Spiša, ale mám pocit, že stále je to v prvom rade o jednej veci – edukácii v tom najširšom zmysle slova. Tak som napokon v rokoch 2014-2016 pôsobil ako učiteľ angličtiny a matematiky na druhom stupni základnej školy v Nálepkove, kde som učil prevažne deti z marginalizovaných rómskych komunít.

Foto: Archív Igora Andrého

Pôvodne som síce neuvažoval pôsobiť ako učiteľ v tom klasickom zmysle slova, že budem študovať Pedagogickú fakultu a potom sa v súlade so zákonnou definíciou stanem pedagogickým zamestnancom, avšak minimálne od vysokej školy (študoval som politológiu) mi bola blízka činnosť, ktorú by som nazval „motivátor“. Počas vysokej školy som ako dobrovoľník v združení Good sports chodil trénovať chlapcov z petržalského sídliska halový futbal a okrem toho sme sa po tréningu na kofole veľa rozprávali aj o bežných témach života. Bavilo ma pozorovať, keď mladí ľudia rastú. Keď sa vďaka vzájomnej dôvere medzi „trénerom“ a „hráčom“ vytvárajú vzťahy, ktoré môžu posúvať myslenie na oboch stranách. Edukácia prebieha rovnako aj v oblasti asistencii pri bývaní, ako aj pri zamestnávaní.

O čom presne a koho vzdelávaš v oblasti asistencii pri bývaní a pri zamestnávaní?

Je to nezisková organizácia KEPLA (Kežmarská platforma pre sociálne začlenenie). Pôsobí prevažne v okrese Kežmarok, ale aj celkovo v regióne Spiš. Bola založená v roku 2016, aby sa primárne venovala začleňovaniu vylúčených rómskych komunít v jednotlivých obciach okresu. Svoju misiu sústreďuje na 2 hlavné piliere – oblasť bývania a oblasť zamestnanosti. V oblasti bývania je to asistencia pri svojpomocnej výstavbe (školenia na finančnú gramotnosť a stavebné plánovanie), v oblasti zamestnanosti pomoc pri zakladaní obecných sociálnych podnikov a sociálno-psychologické poradenstvo (mentoring) pre ľudí znevýhodnených na trhu práce. Svoju činnosť doteraz sústreďovala na dve obce – Krížová Ves a Ihľany. V obci Krížová Ves spolupracovala s vedením obce na založení obecnej firmy a naštartovaní jej činnosti formou svojpomocnej výstavby domov určených do systému prestupného bývania. V obci Ihľany poskytovala KEPLA komplexnú asistenciu pri svojpomocnej výstavbe 4 rodinných domov do osobného vlastníctva. Okrem toho pomáhala samotným klientom so sprevádzaním pri hľadaní zamestnania na otvorenom trhu práce (pracovné poradenstvo, tvorba životopisov, motivačných listov). KEPLA sa venuje aj vzdelávaniu pracovníkov v pomocných profesiách (terénna sociálna práca, pracovníci komunitných centier a asistenti zdravotnej osvety). Na tomto poli v období rokov 2018-2019 pripravila a zrealizovala pre týchto pracovníkov 6 celodenných školení v oblasti plánovania komunitnej a sociálnej práce a taktiež v líderstve postavenom na koncepte zrelého, teda slúžiaceho lídra (serving leadership).

Foto: Archív Igora Andrého

Čo ťa viedlo k tomu, aby si sa ako “vyštudovaný politológ z Bratislavy” presťahoval na východ a angažoval sa v rómskej problematike priamo v teréne?

Každý príbeh začína v rodine. Ja som vyrastal v takej, kde sociálna práca bola štýlom života. Môj otec bol lekár so silným vzťahom k práci so seniormi, ale bol filantropom v tom najširšom zmysle slova – mal rád ľudí a hlavne tých nejakým spôsobom „ranených“, ktorým mohol pomôcť. Ešte pred rokom 1989 mal sen, že založí s ďalšími podobne zmýšľajúcimi ľuďmi dielo založené na kresťanských princípoch, ktoré nazvali Betánia, z hebrejčiny „Dom núdznych“. Inšpiráciou mu bol nemecký model z mesta Solingen, kam sa bol pozrieť hneď po revolúcii. Následne v 90-tych rokoch s ďalšími ľuďmi založil 2 aktivačné zariadenia pre seniorov (jedno je v Bratislave, druhé v Kalinove pri Lučenci) a chránené bývanie pre mentálne hendikepovaných (Senec). Samozrejme, táto jeho vášeň sa prenášala aj na nás, 3 deti. Rómskej téme sa explicitne nevenoval, ale spätne si uvedomujem, že som sa pri ňom pre túto činnosť naučil jednu mimoriadne dôležitú mäkkú zručnosť – vedieť komunikovať s ľuďmi na oveľa nižšej vzdelanostnej úrovni a schopnosť prenášať na nich pocit nefalšovaného záujmu a rovnocennosti.

“Kde sa berie toľká nenávisť, ak nás dlhé stáročia utvára presvedčenie o tom, že blížneho máme milovať ako seba samého?”

Moja cesta k Rómom nebola nijako priamočiara. Keďže naša rodina vlastní chalupu na Liptove, už ako 14-ročný som prvýkrát navštívil osadu v obci Pribylina. Nemôžem povedať, že by to na mňa nezapôsobilo, ale nepocítil som vtedy nejakú túžbu ďalej objavovať tento svet. Iba som nerozumel, prečo niekto takto žije. Pomyselný zlom prišiel až v roku 2009, keď som akurát čerstvo skončil štúdium na vysokej škole a s kamarátom sme prebrázdili Slovenský raj. Jednu noc sme strávili v obci Dedinky-Mlynky pri Palcmanskej Maši. Pri zostupe z hôr sme stretli jedného malého rómskeho chlapca, ktorý nám pomáhal stavať stan. Za odmenu sme ho pozvali na kofolu do miestnej krčmy. Vtedy som pocítil tú nevraživosť voči Rómom, keď sme čelili pichľavým pohľadom miestnych štamgastov na fakt, že do krčmy prišiel s 2 cudzincami malý „cigán“. Večer pri jazere som si potom ešte nedobrovoľne vypočul nenávistnú konverzáciu 3 dievčat ohľadne situácie s Rómami v regióne, myslím, že vtedy to bolo konkrétne o Dobšinej. Kruh sa uzavrel a zároveň vo mne otvoril množstvo otázok, keď som tesne pred zalezením do stanu ešte chvíľu pozoroval siluetu čarokrásneho miesta, kde dominantu (tak ako v tisíckach iných obcí) tvorí kostolná veža. Kde sa berie toľká nenávisť, ak nás dlhé stáročia utvára presvedčenie o tom, že blížneho máme milovať ako seba samého?

Foto: Archív Igora Andrého

Definíciu blížneho zarámcoval už pred 2000 rokmi niekde v oblasti východného pobrežia Stredozemného mora jeden židovský rabín Ješua z Nazareta, ktorého stále nie zanedbateľná časť ľudstva považuje za vteleného Boha. Farizejovi na základe jeho otázky ju podal prostredníctvom podobenstva o milosrdnom Samaritánovi. Latku pre nás postavil „proklatě“ vysoko a my sa s tým vlastne dodnes nevieme vyrovnať. S týmto hlavolamom sa naštartoval môj záujem o tzv. „rómsku problematiku“ v našom slovenskom kontexte. Ešte chvíľu som sa však pomotal na iných pozíciách, aby som napokon začiatkom roka 2011 dostal ponuku ísť pracovať na Úrad splnomocnenca pre rómske komunity, špeciálne oblasť vzdelávania. Postupne ma tá téma pohltila, ale ja som cítil, že moje miesto nie je ďaleko od reality v teréne, ale priamo v jeho srdci. Ťahalo ma to na Spiš a to aj z toho dôvodu, že je tam nádherná príroda a unikátne kultúrne dedičstvo. Teach for Slovakia bol v tomto zmysle pre mňa darom z nebies. Nálepkovo bolo perfektné miesto na 2-ročnú prácu v prvej línii v teréne. (Igorove vtedajšie zážitky z triedy ale i postrehy o aktuálnom dianí v rómskej otázke si môžete prečítať na jeho blogu: https://andre.blog.sme.sk/)

S akými prekážkami sa najčastejšie stretávaš?

Je to život, ktorému na prvý pohľad málokto z prostredia strednej triedy porozumie. Všetko sa v nás búri, keď vidíme malé deti behať v zime bosé a polonahé, keď vidíme, ako sa deti v nočných hodinách potulujú okolo barov s hracími automatmi a alkoholom, keď si nenosia do školy tašku s pomôckami a nemožno od nich očakávať robenie domácich úloh. Konkrétne v učiteľoch, čo sú typickí predstavitelia strednej triedy, sa všetko búri, keď vidia, aký laxný prístup k vzdelávaniu svojich detí majú rómski rodičia z toho prostredia, a keď sa len veľmi zriedkavo môžu dočkať toho, že ich navštívia rodičia, aby sa informovali o situácii svojich detí v škole. Život v osade je teda v duchu teórie generačnej chudoby poznačený tým, čo sa nazýva „prítomnostný“ spôsob života. V takom svete hrá podstatnú úlohu napĺňanie okamžitých potrieb bez ohľadu na následky už z pomerne krátkodobého hľadiska. Vzdelanie je ďaleko za horizontom základných životných potrieb. V prostredí generačnej chudoby má prioritnú váhu zábava a vzťahy s najbližšími ľuďmi, nie zaoberanie sa tým, či má každý člen domácnosti svoju posteľ, lepšiu pec na vykurovanie alebo kvalitnejšie okná s menším únikom tepla. Preto im pri tomto spôsobe života často uniká aj povinnosť pravidelne splácať pôžičky, za ktoré si kúpili spotrebný tovar určený primárne na zábavu. A tak sa dostávajú veľmi ľahko do exekučných špirál, ktoré im znemožňujú sa zamestnať, a teda kľúčovým spôsobom hatia cestu k integrácii v strednej triede.

Ilustračná foto

Aby som nebol zle pochopený, ja ten spôsob života nechcem nijako týmto exkurzom do teórie generačnej chudoby zľahčovať alebo ospravedlňovať. Život v osade so sebou prináša množstvo závislostí a patologických javov, na ktorých zmiernení musia pracovať profesionáli v rôznych pomáhajúcich profesiách. Agresivita a rôzne formy násilia pramenia často z toho, že ľudia sa tiesnia na extrémne malom priestore s deficitom naplnenia základných fyziologických potrieb ako je spánok a nasýtenosť. Nečítal som žiadnu vedeckú štúdiu k vplyvu konštantného hluku na vývoj jedinca, ale dovolím si tipovať, že aj dlhodobé vystavenie vysokej hladine hluku a samozrejme stresu (čo je dokázané na mnohých štúdiách) vplýva mimoriadne nepriaznivo na to, aby jednotlivec a jeho rodina mali zdroje na vymanenie sa z prostredia generačnej chudoby.

“Kľúčovým však z môjho pohľadu zostáva niečo neviditeľné, nazval by som to zázrakom inklúzie, je to akýsi duch, ktorý mení srdcia tak dotknutým Rómom, ako aj Nerómom. Pretože, ako hovorí môj veľmi dobrý americký priateľ, ultimately, the heart of the problem is the problem of the heart”.

Život v osade vytvára obrovskú bariéru medzi svetom strednej triedy a svetom chudobných ľudí, ktorí sú navyše Rómovia. Na strane týchto chudobných ľudí existuje tiež množstvo predsudkov voči majorite. Veľkým problémom sú komplexy menejcennosti, ktoré sa prejavujú typickou uzavretosťou, strachom zo získania miesta vo firme, kde je prevaha „Nerómov“, rovnako aj v školskom kolektíve. Majorita musí týmto ľuďom dať podstatne väčšiu šancu, musí byť veľkorysejšia v podporovaní ich rastu a postupného osmeľovania sa pri prenikaní do strednej triedy. Kde pochopili, že to je win-win situácia, kedy vyhrávajú obidve strany a dochádza k napredovaniu obce ako takej.

Ako sa mení situácia na miestach, kde pôsobíš? Badáš progres? Nie je to vojna s veternými mlynmi?

Určite to nie je vojna s veternými mlynmi. Progres je v tom, ak vidíš, že ľudia ťa na konci mesiaca už neprosia o peniaze na jedlo. 🙂 Jednoznačne, najväčší progres nastáva vtedy, keď zaznamenávaš posun v myslení od „totality bezprostrednosti a prítomnosti“ k „starosti o zajtrajšok“. Keď vidíš starosť v tvári rodiča o to, ako jeho/jej dieťa prosperuje v škole, čo s ním/ňou bude po výpadku výchovno-vzdelávacieho procesu počas korona-krízy a ako sa neskôr uplatní v živote. To sú kľúčové posuny. Pre mňa nie je najpodstatnejšie to, či niekto skolauduje dom, ale to, ako rastie v procese výstavby od prvotného úkonu sporenia, cez predstavu domu, až po vybavovanie administratívnych záležitostí a komunikácie s úradmi. Ako spoznáva hodnotu peňazí, času, práce a blízkych vzťahov.

Ilustračná foto

Najväčšiu radosť mám, keď vidím, že sú ľudia ochotní si vzájomne pomôcť, i keď za to nedostanú žiadnu materiálnu alebo finančnú odplatu, keď chcú vydať svoje talenty pre úžitok širšieho spoločenstva, v tomto prípade celej obce alebo nejakej časti obecnej komunity.

Máš nejaké pozitívne príklady na Slovensku, kde to funguje? Čo bola tá kombinácia faktorov, vďaka ktorým sa to podarilo?

Nerád by som tu spomínal nejaké notoricky známe príklady relatívne úspešnej integrácie Rómov do spoločnosti. 🙂 Ak by som mal však vyzdvihnúť kľúčové faktory, tak to je jednoznačne vôľa na strane vedenia obce/mesta (starosta + poslanci), odborne zostavená komplexná stratégia s konkrétnymi akčnými plánmi na inklúziu marginalizovanej rómskej komunity a neúnavná komunikácia a vysvetľovanie tak Rómom, ako aj Nerómom. To je partnerský princíp a presadenie diskurzu v rámci obce, že v tomto celom snažení je každý „stakeholderom“. Na konci dňa to pomôže všetkým. V implementačnej fáze sú kľúčové 3K: koordinácia, komunikácia a kooperácia na všetkých možných úrovniach – obecnej, regionálnej aj štátnej. Nechcem na tomto mieste spomínať konkrétne oblasti, každému je jasné, že sa jedná o tie viditeľné aspekty – bývanie, vzdelanie, zamestnanie a zdravie. Kľúčovým však z môjho pohľadu zostáva niečo neviditeľné, nazval by som to zázrakom inklúzie, je to akýsi duch, ktorý mení srdcia tak dotknutým Rómom, ako aj Nerómom. Pretože, ako hovorí môj veľmi dobrý americký priateľ, „ultimately, the heart of the problem is the problem of the heart“.

Ilustračná foto

Aké sú tvoje obľúbené miesta na Spiši, ktoré by žiaden footourista nemal vynechať?

Čím dlhšie žijem a profesne pôsobím na Spiši, tým viac mi prirastá k srdcu. Je to ako s nadčasovými textami alebo hudbou, môžeš si ich čítať alebo púšťať nespočetnekrát a vždy tam objavíš niečo nové, nejaký nový prvok, či novú informáciu, ktorú si dovtedy nezaznamenal. Mňa proste nikdy neprestane baviť prechádzka po námestí Majstra Pavla v Levoči, či po obvode mestských hradieb. Estetický zážitok, nové objavy a psychohygiena sa tu snúbia v jedno.

“V Levočských vrchoch je pre mňa obrovský zážitok už len autovýlet z Levoče smerom na Uložu a ďalej až do Brutoviec, kde sa takpovediac utápate v pohľadoch na rozsiahle lány lúk a pasienkov, ktoré v týchto mesiacoch naberajú sýtozelenú farbu.”

Spiš je fascinujúci tým, že nemecká pečať sa ťahá v tom vymedzenom geografickom priestore od poľských hraníc na severe až niekde po obec Smolník na juhu v relatívnej blízkosti maďarských hraníc. V Hniezdnom (okres Stará Ľubovňa) vidím tie isté malebné meštianske domy ako v Medzeve (okres Košice-okolie).

Foto: Marián Béreš Photography

Pre mňa genius loci vytvára kombinácia prírodnej scenérie a kultúrnych pamiatok – takým miestom je určite okolie Sivej brady pod Spišským hradom s travertínovým pahorkom Dreveník. Tieto miesta majú pre mňa naozaj elektrizujúcu atmosféru, kde sa doslova dobijem. Veľmi príjemne som sa cítil v už zmienenom Smolníku na dolnom Spiši, špecifickou kapitolou je pre mňa celá Hnilecká dolina prakticky od prameňa Hnilca pod Kráľovou hoľou až po jeho sútok s Hornádom vo vodnom diele Ružín. V Hnileckej doline sa nachádza aj Nálepkovo, ktoré je vsadené do divokej (i keď odlesňovaním poznačenej) prírody Volovských vrchov. Z prírody sú mi najmilšie rôzne končiare a zákutia málo objavených Volovských vrchov – od Kojšovskej hole na východe až po Babinú nad Dobšinou na západe. Jedinečne sa cítim (a preto sa tam neustále vraciam) na Vysokom vrchu nad obcou Poráč. Ten je súčasťou masívu Galmus – vápencovo-dolomitickej platne, ktorá sa tiahne až po Krompachy. Sú tam úžasné scenérie smerom na Vysoké Tatry a celú Hornádsku kotlinu.

Foto: Michal Bobko

Mňa napríklad fascinujú aj tri definičné rieky Spiša – Hnilec na dolnom, Hornád na strednom a Poprad na hornom Spiši. Predovšetkým Hornád „prelamujúci“ Slovenský raj robí túry v Slovenskom raji také očarujúce. Zároveň je možné ho v týchto častiach aj splavovať. Pre nadšencov cykloturistiky je skvelým zážitkom prechod naprieč Slovenským rajom cez sedlo Kopanec od Hrabušíc po Stratenský kaňon. Celý čas sa ide po pomerne slušne udržiavanej asfaltovej ceste s rozprávkovými výhľadmi, ale aj prudkými prevýšeniami. Je to makačka, ale so zaslúženou odmenou. Priznám sa, že Slovenský raj je v turistickej sezóne doslova preľudnený, takže ja dávam prednosť práve tým menej objaveným zákutiam, ako sú napríklad Volovské alebo Levočské vrchy. V Levočských vrchoch je pre mňa obrovský zážitok už len autovýlet z Levoče smerom na Uložu a ďalej až do Brutoviec, kde sa takpovediac utápate v pohľadoch na rozsiahle lány lúk a pasienkov, ktoré v týchto mesiacoch naberajú sýtozelenú farbu.

Mojou srdcovkou sú aj tzv. opustené nemecké evanjelické kostoly na hornom Spiši. (Výbornú monografiu k nim napísal pán František Šťastný.) Myslím, že trochu podceňovanými mestečkami s obrovským potenciálom sú Podolínec v okrese Stará Ľubovňa a Spišské Vlachy v okrese Spišská Nová Ves. Na svoje objavenie podľa mňa stále čaká Medzev, i keď pán exprezident Schuster sa o to dostatočne snažil. V Medzeve si prídu na svoje milovníci starých drevených brán a ich portálov. Dúfam, že aj týmto rozhovorom sa mi podarí tieto mestečká spropagovať. 🙂

Foto: Marián Béreš Photography

Považuješ sa za slniečkára? 🙂 Ako vnímaš definíciu slniečkára ty?

Skúsim odpoveď sformulovať prostredníctvom už spomínaného podobenstva o „milosrdnom Samaritánovi“.

Ak je slniečkárstvo presvedčenie, že po osobnom vklade, obmedzení vlastného komfortu, obetovaní vlastných financií, voľného času a energie, takpovediac citeľnej spoluúčasti na utrpení druhého, môžem nakoniec pomôcť vyriešiť problém blížneho tak, aby sa on/ona sama postavil/a na vlastné nohy a prípadne mohol/la pomáhať iným, som slniečkár. To je príbeh milosrdného Samaritána, ktorý odložil svoje „pracovné povinnosti“, aby sa venoval záchrane vážne zraneného človeka. Značne si tým obmedzil svoj komfort a bol ešte ochotný zaplatiť všetky náklady na jeho zdravotnú a sociálnu starostlivosť. Môžeme to nazvať akýmsi nedostihnuteľným etalónom slniečkárstva. V koncovke príbehu sa však nedozvedáme, ako tento postoj milosrdného Samaritána vplýval na samotného prijímateľa pomoci.

V sociálnej práci, ako je práca s marginalizovanou rómskou komunitou, sa badateľné výsledky/zmeny dostavujú až po veľmi dlhej dobe. Sociálny pracovník dlho iba seje, ale nevidí žiadnu úrodu. Súčasťou pravého slniečkárstva však musí byť antropologický realizmus – vnímanie porušenosti vlastnej aj toho, ktorý našu pomoc prijíma. Mám dojem, že to bežne vnímané slniečkárstvo opomína práve tento rozmer, pričom príliš zdôrazňuje, že ten strádajúci alebo marginalizovaný človek je obeťou „systému“ alebo „štrukturálnych faktorov“. A tak ho idealizuje, čím škodí jemu/jej a nakoniec aj celej spoločnosti. Ja som presvedčený, že reálna hrozba trestu, tzv. represia alebo reštrikcia, musí byť integrálnou súčasťou pri napredovaní jedinca z priepasti odkázanosti k vlastnej samostatnosti a neskoršej prínosnosti v rámci spoločnosti. Nie pre trestanie samotné, ale kvôli lekciám, ktoré s trestami prichádzajú. Samozrejme, tie prípadné tresty musia byť dobre vykomunikované orgánom, ktorý ho vykonáva a neskôr aj dobre zreflektované samotným prijímateľom trestu.

Čiže, odpovedzte si sami, či som slniečkár alebo nie. 🙂

Ako COVID zmenil tvoju situáciu a situáciu ľudí, s ktorými pracuješ?

Čo sa týka výstavby, tak veľmi málo, tá postupuje pomaly podľa toho, že kto má aké možnosti. Som s ľuďmi viacej v telefonickom kontakte. Dosť to postihlo moju prácu v oblasti pracovného poradenstva, pretože tam sme zastavili naše aktivity úplne.

——

Čítali ste článok s Igorom Andrém.

Tento článok bol publikovaný v rámci série Humans of Footour. Naše potulky svetom a životom nám priniesli mnoho príbehov a aj nových, unikátnych pohľadov na svet a ľudí okolo nás. My sa už po svete ale netúlame, poslušne sedíme doma a pritom budujeme naše kapacity. Pracujeme na tom, aby sme všetci mohli cestovať zodpovednejšie a zanechávali za sebou iba pozitívnu stopu.

Tešíme sa na naše spoločné úlety – keď to už bude bezpečné, dovtedy sa s vami chceme podeliť o príbehy ľudí z domova i spoza hraníc Slovenska, a s nimi aj o kúsok ich sveta. Príbehy ľudí, ktorí sú nášmu srdcu i filozofii blízki, ktorí sú footouristami bez toho, aby o tom vedeli. Ktorí sa zaujímajú, hľadajú príčiny, pomáhajú, robia tento svet lepším a inšpirujú k zmene aj iných. Pre viac info o našich budúcich úletoch klikni sem.

Ešte stále nám môžete darovať 2% daní, ako na to?