(očami neumelca)
5 minút čítania
Ležíme na zemi, na karimatkách, zabalení v dekách. Je koniec októbra, podlaha v bašte Smolenického zámku je studená, žiadny sveter nezostal neoblečený. V miestnosti je prítmie, ligotavé svetlo sviečok zdôrazňuje tajomnosť a históriu tejto chrámovej miestnosti s nebeskou akustikou.
Magická Magda a hravý Hraško sú už pripravení sprostredkovať nám jedinečný zážitok. Je to moja prvá sound journey, neviem, čo mám čakať a hoci necítim strach ani nedôveru, uľaví sa mi, keď Magda povie, aby sme si iba ľahli a odpočívali.
Potom vás už jej charizmatický prejav navedie k tomu, aby ste privreli oči a nechali sa viesť. Jej hlas, hlboký a podmanivý, je hlas, ktorému chcete dôverovať. Vydávame sa spolu na tú pomyselnú cestu.
Všetko, čo Magda povie, vás vedie k uvoľneniu, odovzdaniu sa, odblokovaniu toho kŕču stresu, v ktorom žijeme. Do toho sa pridávajú zvuky. Snažím sa odhadnúť, na aký nástroj práve Hraško hrá.
Hlavou mi ešte do rytmu hudby víria myšlienky na dnešné konflikty. Nedokážem ich nechať odísť, podvedome riešim ešte kto, čo povedal, ako to povedal a ako to myslel. Nepremýšľam aktívne, iba ten vnútorný konflikt pozorujem a po čase ma prekvapí, že prichádza zmierenie. Vďaka zvukom nachádzam cestu von bez hľadania, riešenie je na dosah. Cítim sa ako u psychológov, ktorí vás hlasom a nástrojmi navedú k introspektíve a vy svoje myšlienky hovoríte iba sami sebe vo svojej hlave. Uľaví sa mi, rozjasní a ja sa uvelebím na karimatke ako na obláčiku. Až vtedy sa naozaj uvoľním, dokonca aj palec na nohe, ktorý vždy prezrádza moje vnútorné napätie, je zrazu v pohode a drží líniu spolu s ostatnými 4 kamarátmi.
Prestávam sa snažiť rozoznávať, aký nástroj vyludzuje tóny, ktoré mi hladkajú dušu. Som odovzdaná. Hlavou mi prebleskne, že sme všetci takí maličkí a bezbranní ako tam tak ležíme so zavretými očami, pre niektorých to môže byť aj veľkou skúškou dôvery.
Naša cesta trvá približne hodinu a pol. Magická a Hravý majú svoj „lineup“ premyslene vystavaný a vyslovene vás prevedú cestou zvukov tak, aby ste mali neopakovateľný zážitok. Hraško vystrieda asi 10 nástrojov, všetky alternatívne. Najviac ma do sveta fantázie uniesla fujara a jeden druh bubna, ktorý neviem identifikovať. Zvuky, ktoré vyludzoval na fujare, boli na moju myseľ ako keď vám niekto priloží horúce masérske dlane na boľavé kríže. Nástojčivé bubnovanie ma zase prenáša v čase do obdobia stredoveku, v mysli si maľujem tvár na modro, aby som po boku Wiliama Wallace-a bojovala za nezávislosť Škótska. ? Mocná je tá hudba.
Pomaličky si prebúdzame vedomie, sadáme si. Niektorí vstávame, ostatní zostávajú posediačky meditovať. Hýbeme sa do rytmu, vnímam seba ale aj to, ako hudbu vnímajú iní. ? Niektorí si ulietavajú vo vlastnom svete, iní sa nechávajú inšpirovať pohybmi druhých. Tempo sa stupňuje. Hraško búši do yembe a núti nás zrýchľovať pohyby. Zrazu sa mi vynoria časy techno párty, ktoré som mala kedysi rada. Táto je naživo. Hm, nikdy by som si nepomyslela, že techno party a živá hudba idú dokopy.
Rytmus sa spomaľuje až nástroj úplne utíchne. Traja sediaci vstávajú a pridávajú sa k nám. Utvorí sa kruh a všetci sa objímame. Magda tlmene rozpráva ako šamanka neobjaveného kmeňa v Amazónii. Máme zavreté oči, atmosféra je pohlcujúca. Ako tam tak stojíme v kruhu a držíme sa Slováci, Estónec, Macedónka a Brazílčan, národnosti a hranice prestávajú mať zmysel, všetci sme jedno, všetci sme rovnakí a súčasťou niečoho väčšieho. Zrazu som vnímavá a otvorená, mám čistú myseľ a žijem okamihom, na tomto mieste, v tomto chráme, s týmito ľuďmi.
Magická Magda začína náš kruh vlniť. Hýbeme sa ako oceán. Hýbeme sa ako svet. Tým, že sme tak úzko prepojení, keď sa niečo pohne na jednej časti kruhu, vlna to prinesie aj na opačnú stranu. Sme ako planéta, ako oceán, ako ľudstvo. Aké asociácie sa ale vynárajú iným, to netuším.
Magda začína vyludzovať zvuky. Ako taký hlboký výdych doprevádzaný zvukom. Povzdych. Ale taký orgazmický. Ponúka nám pridať sa.
Skeptická časť môjho ja si povie: “OMG. Začína to byť divné. Teraz povie, aby sme sa všetci vyzliekli a hromadne sa pomilovali.” ? K zvuku sa nepridávam, navyše mi šklbe kútikmi úst. Vzdychy sú stále hlasnejšie až povie, že nasleduje posledný. Premôžem sa. Ide to ťažko, je to pre mňa megačudné, ale cítim, že lámem akúsi bariéru v sebe.
Napokon sa zastavíme a sadneme si na zem. Kto sa na to cíti, zdieľa svoje zážitky. Každý to vidí inak, každý si prešiel inú cestu, aj tú zvukovú, aj tú životnú. Niektorí sa dokonale zrelaxovali, pre iných to bola strastiplná cesta plná zákutí a hmlistých obrazcov. Všetci majú ale čosi spoločné. Je to uvoľnenie, je to pocit posunutia sa, pocit, že uplynulé 2 hodiny mali v ich životoch význam. Niektorí už teraz vedia aký, iní ho zatiaľ nedokážu definovať. Vedia však, že sú o krôčik bližšie. K sebe, poznaniu, k duševnej rovnováhe.